História a pamiatky

V romantickej časti horného Gemera, v jednom z malebne krásnych údolí Rožňavského okresu, odkiaľ sú v priaznivom počasí dobre viditeľné už aj vrcholce mohutných Karpát a Tatier, leží skromná, no nie málo významná obec Štítnik (286 m n.m.). Je to obec útulná, listnatými a zmiešanými lesmi krásne ovenčená a podľa tradície ešte aj dnes často „mestom“ nazývaná. A nie bez dôvodu a opodstatnenia. Veď nie je ani dávno, keď orientačné tabule vstupných ciest po okrajoch obce postavené s pýchou dávali na vedomie tam prichádzajúcim cudzincom a známym, že miesto, do ktorého zavítali, alebo cez ktoré prechádzajú je „Mesto Štítnik“.

Štítnik je malý, ale dejiny ho robia veľkým

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z r. 1243 v listine kráľa Belu IV. Ákošovcom – Filipovi a Detrichovi Bebekovcom. Dejinné podklady dokladujú vznik osídlenia ešte skôr a počiatky siahajú až do staršieho stredoveku - v 12. storočí patril kráľovským zbrojnošom, ktorí vlastnili Gemerský hrad. V spomínanej dotačnej listene sa ako vôbec prvý v Uhorsku spomína Ditrichov hámor na železo. Názov obce (Chytnek, Chetnug, Chetnek, Citnik, Czethnek, Schitnek, Schitnik) je odvodený buď z mena výrobcov štítov, alebo súvisí s označením uhliarských milierov (vulgo sczyty). Teda to potvrdzuje skutočnosť, že miestny obyvatelia sa od začiatku venovali ťažbe nerastov, najmä železnej rude, ktorú aj spracovávali, ale aj medi, pričom natrafili aj na ložiská zlata. Historické dokumenty a okolnosti zaraďujú Štítnik medzi prvé miesta, kde sa začala spracovávať železná ruda a rozvíjalo sa hutníctvo na Slovensku, ale aj v bývalom Uhorsku.

Štítnik ako mesto

• Už r. 1320 obec získala právo mýta a trhu a o osem rokov neskôr mestské výsady podľa krupinského práva od kráľa Karola Róberta (právo samostatného súdnictva, právo meča, oslobodenie od platenia mýta na celom území Uhorsku)
• Ako znak mestkosti sa už v r. 1355 spomína farnosť a kostol Blahoslavenej Panny Márie – súčasný gotický monument – národná kultúrna pamiatka
• V r. 1417 kráľ Žigmund udelil mestu jarmočné právo
• Najväčší rozmach Štítnik zaznamenal v r. 1427, kedy mal 67 usadlostí, čím sa radil medzi ľudnatejšie obce na Slovensku, v súčasnosti má 1518 obyvateľov
• Erb obce pochádza zo 14. storočia a poukazuje na hámorníctvo (pozostáva z nákovy, kladiva a klieští).
• Obyvateľstvo bolo prevažne slovanské s niekoľkými nemeckými a maďarskými rodinami
• V r. 1555 a 1709 –1710 bol v Štítniku mor, ktorý si vyžiadal 1700 obetí.
• O rozvoj mestečka sa zaslúžila aj rodina Bebekovcov

Historické pozoruhodnosti a prvenstvá v Štítniku

• V r. 1244 získal od ostrihomského arcibiskupa Čanáda patronátne právo pri voľbe farára,
• Z r. 1344 pochádza prvý písomný záznam o využití vodnej energie v železiarstve na území Uhorska
• Slovo maša (massa) – pochádza zo Štítnika ( označuje menší hámor)
• V 15. storočí ako prvý na Gemeri vznikol cech štítnických kováčov, ktorí mali artikuly z r. 1448,
• V 15. storočí bol zaradený medzi hlavné strediská železiarskej výroby nielen na Gemeri, ale aj v celom Hornom Uhorsku
• V interiéri miestneho ev. a.v. kostola sa našiel prvý nepriamy doklad slovenskej svetskej piesne z r. 1571
• Z r. 1556 je zachovaný záznam o mestskej latinskej škole
• Valasi tvorili v Štítniku osobitnú sociálnu vrstvu (mali osobitné výsady a tzv. Valasský opasok s osobitými výsadami, znova potvrdený Fr. Vesselénzim r. 1635),
• V 18. storočí tu Juraj Ambrózi založil prvý učiteľský spolok v Uhorsku,
• V 17. storočí bol Štítnik zaradený medzi významné strediská remeselníckej výroby a v polovici 18. storočia tu pracovalo 120 rozličných remeselníckych dielní (okrem už spomínaných to boli aj zvonkolejári, hámorníci, súkeníci, gombičkári a iní remeselníci)
• V r. 1785 existovala v meste verejná knižnica gemerského evanjelického seniorátu,
• od r. 1792 pôsobila v Štítniku Čitateľská spoločnosť (jej činnosť trvala pre zákaz cisára len 6 rokov),
• V Štítniku sa našli významné zbierky piesní a tancov z 2. polovice 18. storočia (slovenské ľudové piesne), ktoré sú po prvýkrát označené ako slavic, resp. hungaro – slavica.
• Narodil sa tu maliar Viktor Madarás (1830 –1917) - ako prvý uhorský maliar získal v r. 1860 zlatú medailu parížskeho Salon annuel za obrazy z uhorských dejín.
• V r. 1905 zavedenie novej čipkárskej techniky ako prvé v celom Uhorsku
• Budovali sa rôzne historické stavby (vodný hrad, morový stĺp, kostol Sv. Júdu Tadeáša, meštianske domy, radnica, kúrie) a dostaval sa evanjelický gotický kostol
• Počas tureckej okupácie slúžili výrobky zo železa ako aj tržby z ich predaja na výkupné pre Turkov
• Taktiež boli pre Štítnik typické aj pušky „hákovnice“ vyrábané už od 15. storočia
• V r. 1833 vznikla železiarenská spoločnosť Štítnická Concordia, ktorá postavila dva vysoké pece v Štítniku a jednu v Kunovej Teplici
• V r. 1847 vyrobila Concordia 1863 ton surového železa
• Concordia zásobovala protihabsdburské povstanie a taktiež počas maďarského povstanie vyrobila 20 – tisíc delových gúľ
• Na Hornom Hrádku sa obnovila ťažba v 50. rokoch a trvala až do r. 1955. Počas tohto obdobia bola objavená Ochtinská aragonitová jaskyňa.

O históriu v obci ani v súčasnosti nie je núdza

Dedinský charakter zástavby námestia – kúrie, kostol, zachovalo sa niekoľko meštiackych domov, Rokokovo- klasicistická kúria postavená v r. 1783 (na fasáde štítu je erb a letopočet stavby)

Z r. 1432 pochádza vodný hrad v Štítniku, chránený močariskami, mesto opevnili hradbami. neskôr prestavaný na kúriu. Tzv. vodný hrad, chránený veľkými močariskami. Vonkajšie opevnenie bolo v r. 1580-1585 zosilnené okruhlými delovými baštami a bola zvýšená pozorovacia veža. V roku 1880 majiteľ hradu Sárkánzi dal opraviť iba jedno krídlo a premenil ho tak na kaštieľ. Na konci 15. storočia bol prestavaný a boli doň vbudované kľúčové strielne, ktoré vyhotovili z jedného kusa kameňa (priemer strielňového otvoru je 15 – 16 cm)

Od r. 1559 patril hrad k strážnym miestam protiosmanskej obrany. Po jeho dobytí musel Štítnik platiť vysoké poplatky Osmanom. Hrad bol prestavaný koncom 16. storočia, pričom zosilnili vonkajšie opevnenie veľkými okrúhlymi delovými baštami a zvýšili pozorovaciu vežu drevenou nadstavbou. V r. 1613 vstupnú bránu do Štítnického hradu chránil veľký rondel a po celom obvode hradieb vola drevená krytá ochodza.

Počas tureckej okupácie sa železiarenská výroba nezastavila, práve naopak zaznamenala veľký rozmach. V r. 1804 – 1805 pracovalo v mestečku 10 slovenských pecí a 10 hámrov, v r. 1832 dva vysoké pece, v r. 1847 bola postavená nová vysoká pec. Medzi výrobky, ktoré sa vyrábali v miestnych hutníckych a kováčskych dielňach patrili: šable (fringie) pre Rákóczyho vojsko, pušky (hákovnice),

Od r. 1833 sa tunajšie podniky spojili v tzv. Štítnickú Concordiu (vznikla z dôvodu nedostatku paliva na ďalšie spracovanie surového železa, surové železo sa odvážalo k rafinériám a valcovniam vybudovaným v r. 1845 v Pécs). Jediný medený hámor v Gemeri – v Štítniku – zamestnával začiatkom 20. storočia do 30 ľudí a spracovával polovýrobky z hámra v Ochtinej, vyrábali sa niektoré stroje, najmä pre vinohrady, pričom ako jediný vidiecky závod tohto druhu v Uhorsku mal vlastný odbytový sklad v Budapešti. Obchodníci so železom už v 15. storočí mali kráľovské privilégiá – obchod so železom obstarávali povozné spoločnosti, jedna z nich mala svoje sídlo aj Štítniku. – odkupovali kované železo a rozvážali ho do vzdialenejších miest.

Produkt slovenských pecí, surová železná hruda sa po ohreve v ohrievacích vyhniach vykovala pod ťažšími kladivami na železný polotovar, ktorý sa ďalej spracoval vo vykúvacích hámroch do tvaru požadovaného spotrebiteľmi.

Popri baníctve a hutníctve, ktoré najviac ovplyvnilo rozvojový proces, sa v obci rozvíjali aj kovospracujúce a iné remeslá. (Pozoruhodné je , že v gotickom kostole – dominante obce mal každý cech svoje miesto a lavicu.). Ťažba a výroba železa v Štítniku mala celokrajinskú dôležitosť, hlavne čo sa týka rozvoja samotného horného Uhorska.

Postupným zánikom baníctva (staré bane sa vyčerpali) a továrenskou výrobu (zánik remeselných dielní a manufaktúr) Štítnik začal hospodársky upadať. Ťažilo sa ešte v „sarkányovských“ baniach, ale už len pre vlastné podniky a huty na okolí, ktoré však tiež onedlho zanikli. Žilo tu veľa zemanov, ktorí stavali meštiacke domy a kúrie. V meste okrem remesiel, obchodu a železiarstva prekvital čulý spoločenský a duchovný život. Štítnik sa v 18. storočí považoval za jedno zo stredísk kultúrneho života v vzdelávania v Gemeri. To že mesto rástlo ako banské stredisko poukazujú v súčasnosti aj klenoty minulosti (kostol, kúrie, štítnický poklad, ako aj mnoho iných artefaktov)

V lete 1905 sestry Alžbeta a Aranka Szontághové zaviedli manuálne vyrábanie háčkovanie čipiek, a to podľa techniky zvanej irlandské guipure. Podľa upravenej formy a vlastného vkusu, berúc do ohľadu originálne ľudové, najmä gemerské motívy (čím sa stali výrobky neskôr ešte hodnotnejšími). Čipkárstvo vyučovali v kurzoch. Čipky boli dobre známe a obľúbené v celej Európe. Dovážali sa k ním z Mníchova, Benátok a iných európskych miest. Záujem o štítnické čipky vo svete rástol – absolvovali viacero kurzov, výstav a vydali aj poučné brožúrky.

Okolo r. 1790 pracovala v mestečku i papiereň.